Skip to main content
© , METRO
Tvoríme úspešné príbehy
a komunikačné stratégie
www.projektmetro.sk

Do práce na bicykli cestujú aj lekári, študenti či vojaci

Autor: Do práce na bicykli cestujú aj lekári, študenti či vojaci
Foto: Do práce na bicykli cestujú aj lekári, študenti či vojaci
Uverejnené: 30. máj 2018

Do práce na bicykli je národná kampaň, ktorej hlavným cieľom je podporiť rozvoj nemotorovej, predovšetkým cyklistickej dopravy v mestách, vyzvať samosprávy na Slovensku, aby vytvárali kvalitné podmienky pre ekologické druhy dopravy v meste, motivovať zamestnávateľov, aby budovali vo svojich sídlach vhodné podmienky pre zamestnancov, ktorí dochádzajú do práce na bicykli a motivovať zamestnancov, aby viac používali túto formu alternatívnej dopravy pri každodennom cestovaní do práce.

Medzi najaktívnejšie tímy v Martine patrí bezvýhradne Jesseniova lekárska fakulta a tiež tím Ozbrojených síl Slovenskej republiky. Hlavnou organizátorkou obrovskej, až 166-člennej skupiny cyklistov na Jesseniovej lekárskej fakulte je Emília Matuščinová z Oddelenia prevádzky, ktorá sa zapojila nielen do propagácie podujatia medzi kolegami, ale aj koordinácie všetkých tímov. Porozprávala nám o jej skúsenostiach s organizáciou súťaže na lekárskej fakulte a tiež sa vyjadrila k podmienkam, ktoré majú cyklisti na škole či v meste Martin.

 

„V roku 2014 sme sa prvý krát „skúšobne“ zaregistrovali do súťaže „Do práce na bicykli“ s veľmi malým počtom tímov. Bolo to viac – menej z oddelení na Dekanáte Jesseniovej lekárskej fakulty UK v Martine. Keďže som videla záujem aj z ostatných pracovísk – prečo nie? V roku 2015 počet tímov narástol na číslo 10 t.j. 39 súťažiacich – iba príležitostne oslovených kolegýň a kolegov, aby sa pridali do súťaže a aby z času na čas zmenili svoje dopravné návyky. V uvedenom roku sme vyhrali prvé miesto na Slovensku v kategórií  najviac zapojených tímov – najúspešnejší zamestnávateľ. Nikdy nie je dobré tlačiť ľudí, aby niečo brali ako povinnosť, donútenie, ale ako zábavu, srandu,  ale aj zdraviu prospešnú „terapiu“. Vlastne celý projekt je postavený viac – menej zábavnou formou motivovať ľudí k cyklistickej doprave.“

 

„Myslím si, že je dôležité, aby niekto začal (a hlavne vydržal) ťahať a motivovať kolegov, aby sa zamysleli nad možnosťou každodennej dopravy do zamestnania. V zahraničí je bežné cestovať do práce na bicykli, kde majú vytvorené ideálne podmienky.  Slovensko má v tejto oblasti kopec nedostatkov  napr. pri budovaní nových ciest sa zabúda na cyklistov, cyklotrasy. Teší ma, že naše predsavzatia neostávajú u nás iba v papierovej forme, ale dostávajú aj reálnu podobu. Uvedomujeme si, že pri pohľade na globálne výzvy ide možno o malé kroky, ktoré však môžu zaznamenať veľký efekt. V našej „Turčianskej záhradke“  je nádherná príroda, ktorú si treba chrániť a obdivovať. Veď stromy sú pľúcami našej planéty. Tento veľavravný výrok je potrebné si nielen uvedomiť, ale aj napĺňať každodenným konaním.  Lesy, ktoré tu máme – slúžia ako prirodzený a efektívny filter ovzdušia.“

 

 

„V tomto roku máme úctyhodný počet -  45 tímov t.j. 166 súťažiacich. Čo sa týka zloženia tímov – sú to rôzne profesie od p. profesorov až po technických zamestnancov. V pomere je to cca 1 : 1 medzi vysokoškolskými a stredoškolskými profesiami. Nedá mi nevyzdvihnúť našich nórskych študentov, ktorí sú doslova motivačným príkladom pre všetkých nás. Možno sa nemýlim, keď poviem, že každý nórsky študent má na prepravu bicykel takmer po celý rok. U nich je tento návyk bežnou súčasťou prepravy. Preto ich dávam za vzor aj našim študentom, či zamestnancom.“

 

V Martine máme novo vybudované objekty v ktorých samozrejme nechýbajú sprchy. Nemám vedomosť o tom, že by ich naši cyklisti využívali. Čo sa týka uloženia bicyklov, tak táto otázka je u nás vyriešená, pretože máme vybudované nové stojany  s prístreškom  financované z vlastných výnosov, nakoľko  forma „dopravy na dvoch kolesách“ sa u zamestnancov a hlavne u študentov zo zahraničia teší čoraz väčšej obľube.“

 

„Čo sa týka súčasných podmienkach pre cyklistov, ocenila by som (a určite nie len ja) v prvom rade vybudovať cyklotrasu napr. z Vrútok do Martina, alebo zo Sučian do Martina, prípadne z Tomčian do Martina. Proste umožniť  cyklistom bezpečnú prepravu do práce z okolitých obcí, do mesta na rôzne kultúrne podujatia a podobne. Pretože doterajšia cyklotrasa z Košút do mesta je podľa mňa upravený chodník, nie cyklotrasa – po ktorom je doslova umenie jazdiť. Ráno sú tam psíčkari, neskôr mamičky s kočíkmi, chodci  – proste cyklista musí byť v strehu, aby niekomu neublížil. Kým sa dostanem do práce je veľa prekážok, ktoré musím absolvovať (napr. trasu križujú hlavné cesty, bočné cesty – kde hrozí stret s autom). Toto prekáža cyklistom, že si nemôžu doslova vychutnať bezpečnú jazdu. Určite by sa zvýšil ich počet. Uvítali by sme u zamestnávateľa, keby príležitostne riešil aj tento problém či už so samosprávou, príp. ministerstvom – pretože svojou účasťou dostatočne dávame najavo záujem o takýto spôsob prepravy do každodennej práce na dvoch kolesách. Ďakujem všetkým zúčastneným, že podporujú zdravý životný štýl a spoločne budujeme krajšie, čisté a zelené mesto.“

 

O svojom tíme a cyklistických skúsenostiach do práce nám porozprával aj Miroslav Egri, profesionálny vojak:

 

„Tento rok som sa zapojil do kampane „Do práce na bicykli“ po tretí krát. Keďže som zamestnancom ozbrojených síl Slovenskej republiky, tak mám veľa kolegov v práci, ktorých som mohol osloviť. Už asi aj symbolicky som nazval náš tím znova „1037“ a to podľa čísla označenia útvaru, v ktorom slúžime. Tento rok sa mi podarilo nahovoriť ešte jednu skupinku ľudí, ktorí vytvorili druhý tím. Keďže som chcel získať čo najväčšie množstvo najazdených kilometrov nie len u seba ako jednotlivca, ale aj tímu, tak som oslovil kolegov, ktorí dochádzajú na bicykli z čo najväčšej diaľky. Náš tím „1037“ tvorím ja, Emil Penciak, Róbert Lepeta a Martin Laco.“

 

„Ja osobne bývam v obci Vrícko, a keďže mám kolegu z tejto istej obce, tak polovičný úspech som mal zaručený. Tretí kolega býva v obci Šútovo a štvrtý vo Valči. Suma sumárum, celkom pekné množstvo kilometrov na jazdenie bicyklom. Naša cesta s kolegom z Vrícka do kasární na Severe a späť činí 58 km. 27 km priamo po hlavnej ceste od Ležiachova do Beníc, kde je cesta dosť nebezpečná, bez krajnice, lenže treba čo najrýchlejšie prísť do práce a ráno je premávka ešte znesiteľná. Po práci domov to už musíme, hlavne kvôli bezpečnosti, trochu obísť a to z Príboviec na Rakovo – Valentovú – Socovce, a potom už smer domov cez Kláštor pod Znievom. V tom prípade sa tachometer zastaví na hodnote 31 km. Kolega číslo tri zo Šútova ide cca 20 km do práce a 20 km domov a číslo štyri z Valče cca 14 km smerom tak a tak isto aj späť. Musím podotknúť, že používame tzv. cestné bicykle, takže musíme využívať asfaltové komunikácie a nie je možné použiť žiadnu poľnú či nespevnenú cestu.“

 

„Keď by som sa mal vyjadriť k cyklotrasám v Turci, je ich dostatok, len problém je v tom, že minimálne 90% je na verejných komunikáciách a to prináša veľa stretov s vodičmi, ktorí sú mnoho krát nepríjemní, netrpezliví a bezohľadní k cyklistom. Ja viem, že majú svoj podiel viny aj samotní cyklisti, ktorí buď nevedia pravidlá cestnej premávky, alebo ich nerešpektujú. Môžem o tom hovoriť z vlastnej skúsenosti, pretože popri tom, že bicykel používam na dopravu do práce, tak ho tak isto používam aj na také „vozenie sa“ nie len v Turci. Ročne najazdím od 5000 do 7000 km a vyhľadávam miesta na Slovensku, kde jazdí málo áut. To je ten skutočný problém nájsť také miesta, keďže na jedno „odvezenie sa“ prejdem aj 80 až 120 km. To neostáva nič iné, len sa podeliť o cestu s ostatnými účastníkmi cestnej premávky a dúfať, že sa vrátim späť domov v poriadku.“


Reklama

príbuzné témy

Reklama