Bolo nebolo. Jaroslav Vodrážka zo zbierok Turčianskej galérie

Výstavu pripravila Turčianska galéria na počesť 120 rokov od narodenia a 30 rokov od smrti umelca. Názov je inšpirovaný knihou spomienkových čŕt  Jaroslava Vodrážku. Bolo-nebolo , v ktorej s úsmevným nadhľadom opisuje pôvod svojho vzťahu k Slovensku, martinské roky života plné práce a tvorby v oblasti detskej knihy.

Vystavené diela galérii darovala  manželka Ela Vodrážková – Vanovičová, narodená v Martine. Po smrti manžela v roku 1984 listom píše: „Dovoľujem si zaslať súbor grafických listov môjho manžela Jaroslava Vodrážku. Zaujímal sa o vznikajúcu galériu v Martine, ku ktorému prilnul a rád sa do neho vracal. Viaceré z týchto listov vznikli v Martine, alebo v Turci. Nuž prijmite ich darom.“  Dar tvorili diela v hodnote 100.000,- Kčs.                       

Jej krátky, emotívny list vystihuje zámer a cieľ výstavy, ktorá bude o vzťahu a láske Vodrážkovcov  k Martinu,  pohľadu umelca  na Martin v rokoch 1923-1939, kedy tu žil a v rokoch 1956-1973, kedy Martin navštevoval a výtvarne ho skúmal a dokumentoval. 

Martin bol v roku 1923 malým šesťtisícovým mestečkom

Mal však početnú vrstvu mladej inteligencie. Popri literátoch sa formovala  výtvarná vrstva a čoskoro tvorila slovenskú výtvarnú elitu. Do tohto prostredia prichádza ani nie tridsaťročný Jaroslav Vodrážka na reálne gymnázium za profesora kreslenia. Inšpirovala ho krajina nevídaného koloritu a priťahovala mentalita martinskej pospolitosti. Jeho život v Martine bol hektický, plný intenzívnej pedagogickej činnosti. Do kresliarne gymnázia prichýlil aj prvý typografický kurz. Bol pri zrode počiatkov bábkového divadla. Podnecoval vlastivedné záujmy žiakov,  zbierali porekadlá, svadobné vinše. Organizovali umelecké podujatia, podnikali rôzne zábavy. Usporiadal veľkolepý majáles na Stráňach. Martin zohral  podstatnú úlohu aj v jeho súkromnom živote. Spoznal sa s  Gabrielou  Vanovičovou, s ktorou sa v roku 1929 oženil.  Našiel v nej chápavú partnerku s ktorou žil dokonalom rodinnom súzvuku. Mala muzikálne nadanie, študovala hudbu a venovala sa poézii.

Po svadbe si postavili rodinný dom s malým  ateliérom  na Fučíkovej ulici

Pri dome si  Vodrážka vysadil lesík a záhradu, ktorú kultivoval a miloval. Láska ku stromom ho viedla k organizovanému vysádzaniu stromov.  Založil Okrášľovací spolok a  vysádzali stromy v Martine a jeho okolí. Postavil dom, zasadil strom  a v roku 1930 sa narodil syn Jaroslav, , ktorý zdedil po mame  hudobné nadanie. Pôsobí ako organový interprét a improvizátor. Vodrážka  sa k Martinu citovo pripútal, vedel, čo mestu chýba a snažil sa ho zveľadiť. V auguste 1939 na pozadí politických zmien prepúšťali českých profesorov, medzi nimi aj Jaroslava Vodrážku. Martinčania ho nechceli pustiť, núkali mu v Matici prácu výtvarného redaktora. Neprijal túto ponuku a v júli sa s rodinou sťahuje do Čiech. Odchod z Martina bol prináhly. Vytrhol ho z pokojného a radostného života naplneného horúčkovitou činorodosťou, vitálnym nepokojom, ktorým  bol prestúpený celý jeho život pod turčianskymi stráňami.  Prerušili sa priateľstvá, rodinné kontakty. O mesiac nato vypukla 2 svetová vojna. V Prahe si našli Vodrážkovci byt na Letohradskej 8.  Bola to tichá ulica kde oknami  pozerali cez dláždenú ulicu do okien domov na druhej strane. Do kvetináča na parapet zasadili traviny, skorocel, púpavu a hluchavku.  Pripomínali im prírodu uprostred veľkomesta.  V pracovni umelca  boli masívne police knižnice vyrobené martinským stolárom, plné vzácnych kníh.

Grafika Rembranta bola pre Vodrážku inšpiračným zdrojom, z ktorého čerpal citlivosť,  ľudskosť a súcit vypovedaný s takou prostotou. Na stene mal zavesený  lept  Cigánska tragédia,  ktorý vznikol v roku 1921 po jeho prvej študijnej ceste na Slovensko. Pracovňu zútulňovala keramika zo zbierok manželkinej martinskej rodiny. Po skončení vojny nedočkavý Vodrážka prichádza s rodinou navštíviť  svoj Martin. Každý rok potom letovali v Martine a od roku 1956-1973 býval u rodiny J. Vavru na Odtokoch č. 15, kde ho vždy radi privítali a on mohol zas obdivovať martinskú záhradku.   Na potulkách po okolitej prírode kreslil horské pasáže, lesné zákutia, husté porasty, stromy, sucháre, kvety, hmyz aj bezvýznamnú burinu, v ktorej objavil jej prostú krásu. Na Martinských holiach tvoril vo veľkom vzrušení, pozoroval  život oblakov. „Ležal som v doline obkolesený horami. Keď sa oblaky zrazili, vytvárali divoké bojové útvary, inokedy zasa tiahli v pochode. V Martine boli celkom iné ako všade inde. Čítal som v nich v záhradke v Odtokoch, v poli som pozeral na ich krásu“. Kresby a etudy letmých pozorovaní, útržky akcií, detaily spôsobu života, turčianska kvetena, papradina, lopúšie, šalvia núkali sa mu na kresbu.  Martin poskytoval Vodrážkovi aj národopisný materiál. Na bývalej Horváthovej ulici v spustnutej záhrade stál ateliér národopiscu Pavla Socháňa, prvého slovenského fotografa ľudových krojov. Tam videl v debničkách fotografie starých Martinčanov.         

Aj Martinské jarmoky mu poskytovali obraz života ľudí z okolitých dedín. V krčmičkách Na riadku, či u Kašubov, stretával martinských žobrákov a iné bizarné postavy starých Martinčanov. Mnohé sa mu stali námetmi v grafike či kresbe. Vodrážkova tvorba je ako život. Všetko s čím sa stotožňoval, nachádzal okolo seba. Nepotreboval exotiku, stačilo mu čerpať zo svojej zeme, z blízkych kontaktov a zo seba samého. Disponoval zriedkavým darom poľudšťovať. Dokázal sa vžiť do vecí a javov, živej a neživej prírody. Vedel dať aj neživým veciam životné teplo, ktoré potom vyžarovalo z každej jeho kresbičky. V Martine vznikali Vodrážkove drobné grafiky. Rád chodieval do okolia a zžíval sa s prírodou Turca. Spoznal Blatnicu, Necpaly, Sklabiňu, Šútovo či Strečno. Lákali ho vrchy i doliny. Motívy si zaznačoval priamo na zinkové doštičky pokryté asfaltom a doma ich vyleptal. Zaznamenával figurálne námety, zariadenie kováčskej dielne za kostolom, kováča Marka z Blatnice, martinského tuláka Ďura, ľudí na malej  stanici. Miloval zimné motívy z okolia.  Vyleptal aj  mŕtveho bociana s obžalujúcim názvom Smutná trofej, či námet grafiky Starý kôň, ktorý kreslil priamo vonku. Tento lept patrí k najlepším z martinského obdobia.  Starý kôň stojí opustený pod rozseknutým stromom a okolo prázdnota.                                                               

Príchodom Jaroslava Vodrážku  do Martina začína nová éra slovenskej knižnej kultúry. Na Slovensku nebolo ilustrátora, ktorý by sa venoval výlučne detskej ilustrácii. Vodrážková výtvarná interpretácia, je sugestívna a živá. Preniká do detskej predstavivosti  nevtieravo s citom a príťažlivo. Ilustrácie sú poetické, nežné a humorné, mnohé  pripomínajú dnešné komiksy.  Kreslený príbeh zajačika z kapustniska, ktorý sa dostane medzi ľudí, ožení sa a na svadobnú cestu ide do Afriky inšpiroval Jozefa Cígera-Hronského napísať k Vodrážkovým obrázkom text.                               

Patrím ku generácii deti, ktoré vyrastali spolu s Vodrážkovými postavičkami, milovali veselé príhody Smelého Zajka a dojímali sa príbehom Starého Bodríka. Rôzne udalosti, ktoré priniesol život, mi boli povedomé,  známe zo spomínaných rozprávok. Našla som medzi nimi podobnosť až zhodu. Verím rozprávkam.

Autor: Viera Babjaková © Autorské práva sú vyhradené