Jozef Ciller: Šport, priateľstvo, pohyb, súťaživosť – to všetko môj život nasmerovalo

Verejnosť pozná Jozefa Cillera ako vynikajúceho slovenského medzinárodne uznávaného scénografa, no menej už vie o jeho neobyčajnom športovom nadaní a pozitívnom vzťahu k športu, ktorý ovplyvňuje jeho život a tvorbu dodnes. Posledné roky sa viac venuje plávaniu. Je emeritným členom plaveckého klubu masters KPM Turčianski vlci a navyše aj spoluautorom ich klubového loga a loga plaveckých pretekov SLOVAKIA SWIMMING MASTERS CUP.

Aké boli Vaše športové začiatky?

Športovať som začal sám od útleho detstva, a tak bol šport od malička priamo integrovaný do môjho života bez nejakých zvláštnych súvislostí, bez nejakého špeciálneho vybavenia a trénerov. Rodičia mi v tom nebránili a dôležité je, že celá partia mojich kamarátov bola rovnako k športu motivovaná. Človek je vo všetkom ovplyvnený svojím najbližším prostredím. Za školu som hrával prakticky všetko – basketbal, volejbal, futbal, závodne som behával, bol som v družstve 3x1000 m, kedy sme ako mladší dorastenci boli majstri Slovenska. No najďalej som to dotiahol vo volejbale. Ako partia mladých chalanov prakticky z jednej ulice sme začali hrať volejbal cez bránu mojich rodičov. Keď škola potrebovala reprezentantov, tak sme začali aj vážnejšie trénovať.

Vďaka tomu, že sa nám darilo, to prešlo až k vlastnému trénerovi a potom ďalej k výraznejším úspechom – dvakrát sme boli majstri Slovenska v mladšom doraste. V roku 1958 som bol aj na sústredení slovenského reprezentačného výberu do 15 - 16 rokov. Jednoducho, sledom ovplyvnených náhod sa šport stal súčasťou môjho života. Už si ani neviem predstaviť, aká by bola moja mladosť a môj život bez športu. Šport, priateľstvo, pohyb, súťaživosť – to všetko môj život nasmerovalo. Šport však voľakedy nebol tak silne profesionalizovaný ako v súčasnosti. Teraz keď chce mladý človek športovať a dosiahnuť úspech, tak si to vyžaduje značný profesionalizmus a značné financie. Tá deliaca čiara medzi amatérskym športom a športom profesionálnym je v súčasnosti veľmi silná. V mojej mladosti sa jedna a druhá strana športu viac prelínala. Amatér mal oveľa bližšie k tomu, aby sa stal profesionálom, dnes je to už ťažšie.

Ešte sa stále venujete volejbalu?

V súčasnosti už mám od volejbalu dlhšiu pauzu. Je to dosť náročný šport, najmä na pády na kolená. Navyše v mladosti som hrával zväčša na škvare alebo hlinených ihriskách bez nejakých chráničov, to vtedy veľmi nebolo zvykom. Často som bol dosť oškretý, „cestné lišaje“ boli samozrejmosť, navyše, keďže som bol poliar - nahrávač a cítil som sa ako ryba vo vode, keď som sa mohol hodiť za loptou. Akrobatické zákroky, to ma naozaj bavilo. Navyše celá moja športová kariéra bola sprevádzaná tým, že nebola dobrá športová obuv, ako je tomu dnes, ktorá ďaleko lepšie šetrí kĺby. Takže samozrejme mám za sebou nejaké operácie kolena – menisky, ale napriek tomu ešte chodím a občas aj niečo hrám (smiech).

Je o Vás známe, že máte radi tenis. Ten ste tiež hrávali od malička?

Nie, tenis som začal hrávať asi keď som mal štyridsať rokov. Pred pár rokmi bola tradícia, kde slovenskí herci mali svoj vlastný tenisový turnaj, ktorý mal dosť veľký úspech a boli naň pozvaní aj významní herci z Čiech a Moravy. Jeden rok som vo svojej vekovej kategórii do 50 rokov tento turnaj aj vyhral. Dokonca som porazil aj jedného z najlepších hereckých tenistov toho času Milana Kňažka. Mám na ten turnaj veľmi pekné spomienky, bola to veľmi vzácna akcia, pretože okrem športovej náplne to bolo naozaj mimoriadne stretnutie. Pamätám si aj na zápas s Ibim Maigom, ktorý síce nebol zlý tenista, ale pred zápasom mi povedal: „Ciller, daj mi už raz vyhrať!“ (smiech).

Teraz hrávam tenis už len rekreačne, hoci jednu dobu som sa mu naozaj dosť venoval. No v športe je jeden problém, že mnohé športy, ktorým som sa venoval ako malý chlapec, tak fyzicky, esteticky a výsledkovo hrám lepšie ako tenis, pretože som s ním začal neskoro. Návyky, ktoré získa človek v športe ako dieťa, je nesmierne dôležitý faktor, tie vám zostávajú. Na druhej strane, keď človek začne športovať v neskoršom veku, tak to nemá tú ľahkosť. A to je presne môj prípad, čo sa týka tenisu.

Kedy ste to vlastne všetko stíhali? Navyše, keď ste aj v profesionálnej kariére dosiahli niečo, čo málokto.

Tak stačí vyhradiť si cez týždeň pár hodín na šport a ušetriť ich tak pred krčmou a stratou času s inými hlúposťami alebo nezmyselnou činnosťou. Treba si to racionálne rozdeliť a uvedomiť si, že každý týždeň je potrebné pre telo niečo urobiť, a že sa to vráti aj v duševnej činnosti. Človek je z týchto dvoch elementov – fyzického a duševného stvorený, a preto je potrebné si na šport nájsť čas. Na čo človek chce, si aj ten čas nájde.

Akým športom sa venujete v súčasnosti?

V súčasnosti občas bicyklujem, idem si zaplávať, zahrať tenis. U nás v divadle som zaviedol ping-pong. Výrazne to zlepšuje športovú činnosť nás divadelníkov, hercov aj členov umeleckého súboru  a hlavne robí nám to radosť a vytvára to takú relaxačnú pôdu. Okrem toho, v rekonštrukcii Národného domu som mal plánovaný nový ateliér, ale som sa ho vzdal a vybudovali sme v ňom posilňovňu. Šport v mojom živote bol a stále je ovplyvnený mojou prácou a je teda veľmi nepravidelný. S nepravidelnosťou sa spája to, že človek nemá vybudovanú imunitu a kondíciu, a preto musí byť pri športovaní nesmierne opatrný. Radšej o 10 % menej ako o 10 % viac a potom to človeka na dlhú dobu vyradí z činnosti.

Treba myslieť na to, že človek starne, pretože človek inak vybehne schody, keď má osemnásť a inak ich vybehne v šesťdesiatke, pokiaľ ich teda vôbec vybehne (smiech). Navyše denná danosť človeka v staršom veku na šport je veľmi nepravidelná. Jeden deň sa človek môže cítiť skvelo, ale na druhý deň už nie a telo potrebuje oddych a to treba rešpektovať. Vždy sa to fyzické spája s duševným a naopak, sú to neuveriteľne prepojené nádoby. Tak ako fyzická aktivita pomáha uvoľniť psychiku, tak aj zdravá psychika pomáha fyzickému výkonu. Vekom je táto prepojenosť dôležitejšia a človek si jej aj viac uvedomuje.

Čo je dôležité pre športovanie v staršom veku?

Pre športovanie v staršom veku je veľmi dôležité si uvedomiť fakt, že je starší (smiech). Pohybové návyky a určitá ekvilibristika z mladosti človeku ostanú, ale telo – svaly a šľachy človek neoklame. Tak som si asi v tridsaťpäťke odtrhol achillovku, keď som po dlhšej dobe išiel hrať basketbal. A to je asi tá najťažšia vec pri športe – udržať si zdravie. Najmä keď človek robí šport, v ktorom ide o výsledok – basketbal, tenis, kde ide o to vyhrať. Výhra je odmena. Po zápase, ktorý človek vyhrá, je oveľa menej unavený, ako keď ho prehrá. A tu sa práve prejavuje tá neuveriteľná previazanosť fyzického a psychického. Pri športovaní v každom veku musí človek poznať svoje normy a hranice, aby mu šport pomáhal, relaxoval, ale neničil. To je niekedy umenie, ustrážiť si tú hranicu, aby aj na ďalší deň mohol človek chodiť. Nie nadarmo sa vraví, že amatérsky šport môže viesť k trvalej invalidite.

Myslíte si, že v minulosti športovalo viac ľudí ako dnes?

Určite áno. Je to dané všetkými dobovými súvislosťami, že šport je nahradený inými rôznymi možnosťami zábavy – televízia, obchodné centrá, internet. Celé spektrum vonkajších vplyvov na súčasného mladého človeka je tak veľké, že už na šport neostáva ani čas, ani chuť a ani energia. Mladý človek už musí naozaj len chcieť, aby sa k športu dostal. Veľmi dôležité je rodinné zázemie a najmä vedenie rodičov k športovaniu. A potom následne má veľký vplyv škola. Amatérska telesná výchova je veľmi vzdialená od športu v profesionálnych školských družstvách. Chýba to vzájomné previazanie medzi rutinnou telesnou výchovou a športom v školských družstvách. V súčasnosti na slovenských školách chýba dostatok pohybu.

Ak by som mal dať exaktný príklad, tak keď som v roku 1990 prišiel na VŠMU, teda na školu, ktorá vychováva hercov, spevákov a iných ľudí, ktorí sú dosť závislí na svojej fyzickej forme a fyzických schopnostiach, tak v tom období bola minimálne dvakrát do týždňa plaváreň, štyrikrát do týždňa aerobik, štyrikrát telocvičňa, herci mali povinný šerm, povinnú jazdu na koni. Z toho všetkého už v súčasnosti neostalo nič. Jediné, čo ostalo povinné, je ľudový a klasický tanec, ale všetko ostatné je len individuálne na každom jednom.

Je to až zarážajúce, ako k tomu prišlo aj napriek tomu, že pre hercov je ich fyzická kondícia a určitá ekvilibristika jeden z najdôležitejších parametrov. Podporujem všetko, čo vedie k športovaniu, najmä mladých, športovaniu na škole a som veľmi rád, keď mladí športujú, pretože to vedie k inému pocitu zo života. Šport ma veľmi dôležitú úlohu v budovaní mentality človeka. Dokazuje to aj fakt, že mnoho významných ľudí športuje. Šport vedie k určitej exaktnej cieľavedomosti, vytrvalosti a zároveň aj k úcte, k váženiu si svojho zdravia.

V súčasnosti ste emeritným členom plaveckého klubu masters KPM Turčianski vlci. Ako je to s plávaním vo Vašom živote?

Rovnako to išlo so mnou od malička. Rodičia ma brávali do Belušských Slatín do malého termálneho bazéna a nejako som sa prirodzene naučil plávať. Po maturite som asi štyri mesiace robil plavčíka na Priehrade mládeže (vodná nádrž Nosice). Tam som začal plávať dlhé trasy, naučil som sa plavbe na plachetnici. Zažil som tam kadejaké veci až po utopenie človeka. To obdobie mi dalo naozaj veľa. Dlho som plával len amatérsky, ale keď som sa v tridsiatke vrátil do Martina, tak tu otvorili krytú plaváreň a naučil som sa plávať kraul, znak, lebo dovtedy som plával len prsia. Plávanie sa odvtedy stalo asi mojím najsilnejším relaxom. Je to naozaj zaujímavý šport, asi jediný, pri ktorom človek leží, nepotí sa.

Mám veľmi rád plávanie v mori aj na dlhšie trasy. Keď som bol mladší a mal som výdrž, tak som skúšal plávať aj z ostrova na ostrov, aj štyri - päť kilometrov. Keď sa však dnes na to spätne pozriem, tak to bolo veľké riziko. Veľakrát som išiel sám bez sprievodu.V súčasnosti cez leto chodievam na vrútocké kúpalisko, kde máme taký svoj kútik. Samotné kúpalisko je taký malý zázrak, jednak je tam skvelá voda, dobrá partia a hlavne aj v tom najteplejšom lete je tam priestor na kúpanie, keďže v bazéne je málo ľudí, hoci celé kúpalisko je preplnené. Je to pre mňa taký neodhaliteľný zázrak.

Dosť dlhú dobu som na martinskej krytej plavárni nebol, dokonca asi 35 rokov, pretože sa vravelo, že je tam studená voda. Ja potrebujem k plávaniu tých 25 – 26 °C, aby som vôbec išiel plávať. Nedávno som sa rozhodol, že to pôjdem odskúšať, a tak som zobral teplomer a na vrátnici som sa spýtal aká je tam teplota vody a pani mi povedala, že má 26 °C. Tak som to šiel odmerať a voda mala 27 °C. Takže som okamžite začal chodiť plávať.

Tu v Martine ste sa naučili nové techniky pod taktovkou nejakého trénera?

Nie. Ja som si všímal plavcov. Túto danosť som mal v športe vždy, že šport bol pre mňa určitý estetický pohyb, určitý balet. To som si veľmi všímal a učil som sa tomu a dával som tomu niekedy prednosť, a preto to možno veľakrát vyzeralo, že ten šport robím lepšie ako robím. Napríklad, keď sme hrávali futbal, tak som vždy hrával so zdvihnutou hlavou ako Beckenbauer, v ping-pongu som zas kopíroval japonských hráčov.

Mal som napozerané tie pohybové návyky, pohybovú estetiku, pretože ma to bavilo si to zahrať ako určité športové divadlo. A tam sa prejavili moje sklony k môjmu výtvarnému videniu sveta. Táto schopnosť „pozorovať“ môže najmä v detstve veľmi zrýchliť schopnosť naučiť sa nejakému športu, keď dieťa odpozoruje pohyby a návyky od profesionálneho športovca. Priznám sa však, že som si bol vedomý chýb v technike môjho plávania a tak som absolvoval, toto leto, konzultácie techniky u nášho klubového trénera Braniho Hakela a „vycibril som štýl“ mojich plaveckých spôsobov (smiech).

Čo by ste odkázali našim čitateľom prípadne celej spoločnosti?

Ak by som mal k niečomu vyzvať, tak k tomu, aby mládež športovala a aby sa jej k tomu vytvárali čo najlepšie podmienky. Všetci zodpovední od ministerstiev, škôl až po rodičov, by mali k tomu spraviť všetko, pretože šport zlepší život mladých ľudí, a tým v budúcnosti aj celej spoločnosti. Prioritou spoločnosti sa to asi nikdy nestane, ale treba bojovať aspoň o to, aby mal šport v živote mladého človeka svoje významné miesto.

VIZITKA

Profesor Jozef Ciller (*8. február 1942, Trenčín) je medzinárodne uznávaný scénograf, kostýmový výtvarník a pedagóg. Vyštudoval scénografiu na VŠMU v Bratislave. Od roku 1967 pôsobí v SKD v Martine ako výtvarník, neskôr ako šéf výpravy. V roku 1990 začal pôsobiť na VŠMU ako vedúci katedry scénografie. Pracoval v dvadsiatich krajinách a vytvoril okolo 500 scénických riešení nielen pre divadlo, ale aj pre film a televíziu. Je autorom výpravy pre 40 televíznych inscenácií a 20 celovečerných filmov. Ako scénický výtvarník má za sebou množstvo výstav, je držiteľom viacerýchocenení a vyznamenaní (medaily z Pražského Quadriennale, Trienale Nový Sad, Dosky za inscenácie Tiso, Ivanov, ale aj Cena Paula Straussa, cena ŽSK...). Žije v Martine.

Autor: Ondrej Híreš © Autorské práva sú vyhradené