Kollár Ján

Životopis

V roku 1836 bol vyznamenaný zlatou medailou Ruskej akadémie za literárnu činnosť a v roku 1850 rytierskym krížom radu F. Jozefa. Navštevoval základnú školu v Mošovciach a v rokoch 1806-1809 študoval na nižšom gymnáziu v Kremnici. V rokoch 1810-1812 pokračoval v štúdiu na evanjelickom gymnáziu v Banskej Bystrici a v rokoch 1812-1815 študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave.

V rokoch 1817-1819 absolvoval evanjelickú teológiu na univerzite v Jene, kde bol svedkom národného hnutia nemeckej mládeže pri 300. výročí reformácie. Po štúdiách pôsobil 30 rokov ako farár slovenskej evanjelickej cirkvi v Pešti, napokon, po revolučných udalostiach bol od roku 1849 profesorom slovanskej archeológie na univerzite vo Viedni.

Bol vynikajúcim básnikom, folkloristom, bádateľom slovanských starožitností a pôvodcom myšlienky slovanskej literárnej vzájomnosti. Bol významným predstaviteľom spolupráce slovanských národov, ktorý udržiaval kontakty s mnohými slovanskými učencami a prvý formuloval zásady tejto spolupráce v rozprave O literárnej vzájomnosti medzi rozličnými kmeňmi a nárečiami slovanského národa.

Ako reprezentant koncepcie českej jazykovej a kmeňovej jednoty sa staval proti bernolákovskej i štúrovskej spisovnej slovenčine. Svojím účinkovaním v Pešti sa zaslúžil o osamostatnenie slov. ev. cirkvi a o rozvoj slovenskej školy. Bol dôverníkom rakúskej vlády v slovensko-uhorských otázkach.

Výber z tvorby

Láska k Friderike Schmidtovej v čase jenských štúdií inšpirovala jeho ľúbostnú poéziu, sústredenú v zbierke Básně. V básnickej tvorbe intenzívne pokračoval vydaním Slávy dcéry, obsahujúcej cykly Sála, Labe a Dunaj, ktoré potom rozšíril o ďalšie dva spevy Léthe a Acheron. Podal v nich obraz putovania po slovanských krajinách s kritikou germanizácie i odnárodňovania, predstavil slovanské nebo a peklo, kde zaradil osobnosti starších i novších dejín.

K Slávy dcere pripojil Výklad obsahujúci podrobné komentáre k reáliám skladby. Ako folklorista si získal veľké zásluhy spoluprácou na vydaní Písní světských, ale najmä edíciou monumentálneho 2-zv. diela Národnie zpievanky. Výsledky filologických a slovanských štúdií zhrnul v Jmenoslove a v Rozpravách. V posmrtne vydanom diele Staroitalia slavjanská písal o dávnom osídlení severného Talianska slovanským obyvateľstvom.

Bol autorom dokumentárne hodnotnej memoárovej a cestopisnej literatúry: Cestopis obsahující cestu do Horní Italie..., Cestopis druhý a Paměti z mladších let života.