Spomínali na Melchiora Rakovského

Obec Rakovo v spolupráci s Občianskym združením Nádej človeka zorganizovali v stredu 29.11.2023 prednášku o významnej osobnosti obce, ktorou je Melchior Rakovský, narodený asi v roku 1670 vo Veľkom Rakove, ktorá tragicky zahynula počas Ónonskeho snemu a v tomto roku sme si pripomenuli 316. výročie jeho tragickej smrti.

Prednášal spisovateľ, historik a všestranne zameraný umelec Mgr. Peter Cabadaj v Kultúrnom dome. Obyvatelia obce, ale aj obyvatelia z okolitých obcí, využili túto príležitosť a prišli si vypočuť prednášku o tejto významnej osobnosti obce Rakovo.

Kto bol vlastne Melchior Rakovský, čo sa udialo na Ónodskom sneme a kto bol Rákoczi? 

Melchior Rakovský z Veľkého Rakova a z Kaľamenovej (cca 1660, † 6.6.1707) pochádzal zo starého turčianskeho šľachtického rodu Rakovských z Rakova a je doposiaľ pomerne málo známou historickou osobnosťou. Historická literatúra sa jeho osobe doposiaľ venovala pomerne málo. Známe sú hlavne okolnosti jeho skonu.

Od roku 1695 pôsobil ako oravský stoličný notár a úradník, neskôr ako podžupan Oravskej stolice. V osudnom roku 1707 bol notárom Turčianskej stolice a prísažným prísediacim. Podľa niektorých prameňov bol aj zástupcom podžupana Krištofa Okoličániho.

Po vypuknutí povstania proti Habsburgovcom, ortodoxným katolíkom a ochrancom viery, sa pridal aj Rakovský, ktorý sa hlásil k evanjelickej cirkvi, na Rákocziho stranu.

Z titulu svojej funkcie rýchlo spoznal počínanie kuruckých vojenských oddielov, násilné rekvirácie a hospodárske problémy spôsobené okrem vojny aj razbou nekvalitných medených mincí. Nepochybne rovnako citlivo a s obavami vnímal absolutistické zásahy Rákociho veliteľov do stáročia fungujúcej stoličnej samosprávy.

Bol jedným z čelných predstaviteľov tzv. strany mieru v Turci, ktorá si neželala ďalšiu eskaláciu bojov, ale urovnanie situácie, a preto odmietal aj detronizáciu Habsburgovcov, viedol v mene stolice rokovania s kuruckými vojenskými veliteľmi. Citlivo a s obavami vnímal absolutistické zásahy Rákociho veliteľov do stáročia fungujúcej stoličnej samosprávy. Rákociovci sa správali diktátorsky, pred mierom uprednostňovali vojnu a chceli detronizovať Habsburgovcov.

Rákoczi, stál na čele piateho stavovského povstania proti uhorským kráľom. Počas roku 1704 povstalci ovládali celé územie dnešného Slovenska a Sedmohradska a usilovali sa detronizovať vtedajších Habsburgovcov tak z rakúskeho trónu, ako aj z trónu uhorských kráľov. Rákoci bol v roku 1704 v Belehrade zvolený za knieža a neskôr v Sečanoch (20. septembra 1705) za hlavného predstaviteľa konfederácie v Uhorsku. Na území Uhorskej konfederácie však nebolo všetko ideálne. Toto povstanie trvalo niekoľko rokov a vyžiadalo si obrovské materiálne i morálne obete, obrovský počet životov. Zahynulo približne toľko ľudí, ako zahynulo Slovákov v prvej svetovej vojne, čiže celé desaťtisíce.

Turčianska župa si túto katastrofu silno uvedomovala a patrí k jej naozaj ctihodným stránkam, že sa rozhodla iniciovať uzavretie mieru medzi povstalcami Rákocziho a Habsburgovcami. Nesúhlas s pomermi, ktoré nastali, sa začal ozývať z radov stoličnej šľachty. Niektoré stolice, najmä Turčianska, Tekovská a Nitranska, dávali otvorene najavo svoju nespokojnosť, ignorovali zasadnutia, poukazovali na problémy, ktoré vyvoláva splácanie pôžičiek medenými peniazmi a pod., čo Rákociho tak popudilo a rozhnevalo, že chcel pomocou vojska hneď na mieste skoncovať s celou stoličnou šľachtou.

Na podnet Krištofa Okoličániho skoncipoval Melchior významný spis slovenských stolíc známy pod názvom Memorialis v latinskom jazyku, ktorý schválili na generálnej kongregácii turčianskej šľachty 27.1.1707. Obsahoval odpoveď stolice na urgenciu z 1.11.1706, podpísanú Rákocim, v ktorej sa hrozilo pokutou 500 zlatých v striebre za nesplnenie predpísaných dávok. Museli odvádzať zvýšené dane a naturálie nielen cisárskemu, habsburskému dvoru, ale aj pre povstalecké vojská Františka Rákoczyho.

Spis bol rozposlaný okolitým slovenským stoliciam a vyzvali ich aby spolu požadovali ukončenie Rákociho povstania z dôvodu prílišného zaťaženia daňami a prechmatov povstalcov. Aby sa usiloval o zastavenie vojenských operácií, nápravu neznesiteľných hospodárskych pomerov, odstránenie vojenských prechmatov a nezákonného spôsobu vlády, ktoré bezprecedentne zbedačovali vtedajších obyvateľov Slovenska. Stali sa tak opozíciou proti Rákocimu; opozíciu, ktorú tvorili najmä slovenskí zemania.

Ako zástupca podžupana turčianskej stolice sa zúčastnil spolu s podžupanom Krištofom Okoličánim Ónodského snemu, na ktorom predkladali požiadavky turčianskej stolice a ďalších slovenských stolíc z dôvodu ťažkej životnej situácie vtedajších obyvateľov. Na „kurucký“ snem do Ónodu odišlo z Turca 58 reprezentantov.  Ónodský snem alebo snem v Ónode bol snem zástupcov stolíc a slobodných kráľovských miest zo všetkých území, ktoré ovládal František II. Rákoci, ktorý sa konal v Ónode 31.5.1707 až 22.6.1707.

Po prečítaní týchto požiadaviek ich František Rákoczy obvinil zo zrady a boli obvinení, že svojou činnosťou ohrozujú jednotu boja za slobodu. V tejto napätej situácii za aktívnej asistencie Mikuláša Berčéniho vypuklo násilie. Melchior Rakovský priamo pred účastníkmi snemu sťatý a Krištof Okoličáni bol ťažko zranený a zakrátko popravený. Nad mŕtvolou Melchiora Rakovského, ktorú vyvliekli na pole, roztrhali a spálili turčiansku stoličnú zástavu a rozlámali stoličnú pečať. Išlo o symbolický akt, ktorý nemá v celých uhorských dejinách analógiu. Turčianska stolica bola potom na sneme zrušená a mala byť rozdelená medzi okolité stolice (neskôr bola stolica ale obnovená). Rákociovci sa teda s opozíciou vysporiadali rázne a tvrdo.

Ostatní turčianski delegáti boli uväznení, hoci väčšinu uväznenej turčianskej šľachty prepustili pomerne rýchlo, niekoľko jednotlivcov zostalo vo väzbe dlhý čas. Zavraždenie slovenských vyslancov nahnalo ostatným poslancom snemu strach, v dôsledku ktorého bez protestov (aj keď s nevôľou) odhlasovali zosadenie Habsburgovcov z uhorského trónu. Detronizáciou Habsburgovcov sa povstalci snažili získať vojenskú a finančnú podporu Francúzska (Rákoci sa korunovať nenechal). Okrem toho šľachticom, ktorí sa do dvoch mesiacov nepripojili k povstaniu Františka Rákociho, mal byť skonfiškovaný majetok. V dôsledku tohto snemu (najmä detronizácie a konfliktu so slovenskými šľachticmi) Rákoci a jeho generál Berčéni stratili posledné sympatie u väčšiny obyvateľstva a domácej (uhorskej) šľachty.

František II. Rákoci nevyužil mierové ponuky cisára Jozefa I., ktorý bol ochotný ponúknuť kuruckým povstalcom ústupky. Značná časť prívržencov Rákociho ochladla, keď videla, že boli odmietnuté mierové ponuky. Osudná rozhodujúca bitka sa odohrala v auguste 1708 pri Trenčíne, kde povstalci utrpeli zdrvujúcu porážku. Povstanie bolo oficiálne ukončené podpísaním Satmárskeho mieru 1.5.1711. František II. Rákoci neprijal milosť od Jozefa I., mierových rozhovorov sa nezúčastnil, pretože už vo februári roku 1711 emigroval spolu s vernými veliteľmi do Poľska,.

Habsburgovci si udržali dedičný titul uhorských kráľov a uhorská šľachta svoje privilégiá a slobody. Rakúsko-Uhorsko bolo vytvorené po prehranej rakúsko-pruskej vojne v roku 1866. Rakúske cisárstvo trvalo až do 8.7.1867, keď sa habsburská monarchia po rakúsko-uhorskom vyrovnaní zmenila na reálnu úniu Rakúsko-Uhorsko. Týmto aktom bola tiež obnovená suverenita Uhorského kráľovstva, ktorú Habsburgovci potlačili po porážke Uhorskej revolúcie z roku 1848.